O ryži s mrkvou v indickej nemocnici

Autor: Marta Karchňáková | 18.1.2020 o 18:45 | Karma článku: 2,72 | Prečítané:  854x

Pamätám si celkom presne ten moment, kedy sa mi v hlave spojilo, že som v tom letiskovom hoteli niekde v Indii úplne sama.

Že nehovorím miestnym jazykom a angličtina mi veľmi nepomôže, že nikto z blízkych nevie, kde som, že sa mi nedarí pripojiť sa na wifi a že prudké hnačky ma oslabili tak, že ledva dokážem chodiť. Nemohla som ani jesť. V rámci síl, ktoré som mala k dispozícii, som sa vystrašila, napísala bratovi sms s menom hotela a zaspala.

Dva týždne predtým som strávila v spoločnosti ďalších 6 Slovákov a 1 Inda na potulkách Andamanskými ostrovmi a Mumbajom. Bol to nádherný výlet plný zaujímavých zážitkov (o tom v inom blogu) a keď sa náš spoločný čas blížil ku koncu, tuho som premýšľala o tom, že v Indii ešte chvíľu zostanem na ajurvédskom očistnom pobyte. Moje rozhodovanie o tom, či nastúpiť na lietadlo s ostatnými alebo nie, urýchlilo prudké črevné ochorenie a predstava 11-hodinovej cesty, počas ktorej by som nemala vždy okamžitý prístup k toalete. Tak som užila miestne antibiotiká, ktoré mi pomohli zvládnuť 2-hodinový let z Mumbaja do Koči, skontaktovala sa nemocnicou, ktorú mi odporučil náš indický priateľ (naše angličtiny neboli kompatibilné a nerozumela som, či a ako sme sa s nemocnicou na niečom dohodli), došlo k uvedomeniu si aktuálnej situácie, a zaspala som 10 minút po príchode do hotelovej izby.

Keď som chorá, svet sa zúži na základné potreby. Nejedla som a potrebovala som nabrať silu, tak som ďalší deň strávila pokusom zjesť 3 malinké banány, hnačkami, spánkom a pokusom o pochopenie toho, čo mi v nemocnici hovorili. Na deň č. 3 som si objednala Uber a nechala sa hodinu a pol viezť na to už pomaly mýtické miesto, kde mi určite pomôžu. Po predchádzajúcich dňoch bez jedla, ceste ako v mraziacom boxe, zaplatení registračného poplatku a zálohy a absolvovaní vstupného pohovoru som už nevládala ani sedieť, ani hovoriť, ani rozmýšľať. Bola som vyčerpaná, trochu sklamaná, cítila som sa v tom úplne inom indickom svete úplne sama a úplne na pokraji síl. Povedali mi, aby som sa šla najesť do nemocničnej kantíny.

Batožinu som teda nechala podľa pokynov len tak na chodbe a šla. Systému kantíny som neporozumela. Platí sa za jedlo? Neplatí? Ak áno, kde? Obzerala som jedlo a hľadala také, z ktorého ma nebude napínať. Ukázala som na ryžu s mrkvou a usmievavý chlapík mi naložil porciu. Pasovala som sa s ňou celú večnosť, myslela som, že odpadnem, chlapík sa na mňa párkrát usmial. Potom pre mňa prišla sestrička, že sa mám ísť ubytovať, pol porcie som nechala na tanieri. Dali mi lieky.

Na druhý deň som pochopila, že v kantíne sa v pokladni najprv zaplatí za vybrané jedlo a potom sa bloček ukáže obsluhe, ktorá vydá príslušné jedlo. Usmievavý chlapík tam bol aj v ten deň a spýtal sa, či sa mám lepšie. Potom si vypýtal bloček.

Na túto situáciu si rada spomínam ako na malý nezištný láskavý čin. Bola som v cudzom svete, sama, nevládna. A niekto mi daroval jedlo. Vôbec to nemusel urobiť, nežiadala som o to, kľudne ma mohol otočiť k pokladni a nechať vystáť rad. Ale on sa len usmial, naložil tú ryžu a mrkvu a spolu s jedlom mi dal aj kus ľudského tepla, pochopenia a súcitu. Bolo to prvé malé láskavé gesto zo série mnohých ďalších, ktoré som na tom mieste zažila, a kvôli ktorým sa mi chce tiež občas robiť podobné malé nezištné láskavé gestá.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kočnerovo sledovacie komando kontra sledoval niekto ďalší

Ľudia od Petra Tótha mali tajné tiene.

Stĺpček Jakuba Fila

Kto sledoval Kočnerovo komando? Bola to SIS?

Chýbajúce odpovede budú naznačovať, že nezlyhala len polícia.


Už ste čítali?